Prírodné hodnoty - všeobecná charakteristika - Geomorfológia a geológia

Po stiahnutí sa mora sa usadili riečne štrky, piesky a na širokých prímorských nížinách aj jazerné íly, ktoré sú zachované juhozápadne od Fiľakova, najmä v oblasti Čakanoviec, Šiatorskej Bukovinky a Lipovian. Už v tomto období, teda pred 19 miliónmi rokov, sa prejavili prvé príznaky sopečnej činnosti. Z neďaleko ležiacich sopiek sa valil vodou nasýtený sopečný popol a prach, ktorý sa usadzoval v západnej časti Cerovej vrchoviny, ale v priamom okolí Fiľakova sa nezachoval. Sú to súčasné ryodacitové tufy, najbližšie sa vyskytujúce v okolí Čakanoviec a Pleša. Neskôr, pred 15 miliónmi rokov sa do hornej časti zemskej kôry vytlačila aj horúca andezitová magma, ktorá stuhla ešte pod povrchom. Je to súčasný andezit, ktorý sa ťaží v Šiatorskej Bukovinke.

Oveľa rozsiahlejšia bola sopečná činnosť koncom treťohôr (v pliocéne) a začiatkom štvrtohôr (v pleistocéne), ktorá zasiahla aj územie dnešného Fiľakova. Začínala sa pred 5 miliónmi rokov a končila pred cca 300 tisíc rokmi. Mala bázickejší charakter ako predchádzajúce staršie vulkanity, jej produktmi boli bazalty a ich tufy. V geológii sú zaradené do cerovej bazaltovej formácie. V staršej etape tohto vulkanizmu, pred 4,7 mil. rokov, z mohutnej sopky Monosa nad Obručnou sa vylial 4 km dlhý lávový prúd, ktorý končil nad Belinou. Unikátne ho odkrýva zvnútra Čamovský kameňolom s vertikálne uloženými stĺpmi odlučnosti, s podložnými pieskovcami a medzi nimi so štrkmi bývalej riečnej doliny. Následne sa zo sopiek juhovýchodne od Bulhar vyliali lávové prúdy, ktorých zvyšky dnes nájdeme aj na kopcoch Kerčík a Šarkan a nakoniec trebeľovský lávový prúd, ktorý sa tiahne od Čakanoviec až k Trebeľovciam. Bazalt v okolí Fiľakova ťažili resp. ťažia vo viacerých kameňolomoch (Fiľakovské Biskupice, Chrasť, Bulhary, Čamovce). V minulosti ho používali najmä na výrobu dlažobných kociek a obrubníkov na dláždenie ciest, dnes ho využívajú skôr ako drvinu na spevnenie ciest. V kameňolome Chrasť medzi Fiľakovom a Ratkou sa pod bazaltom lávového prúdu unikátne zachovali zvyšky červených prepálených pôd z najstarších štvrtohôr.

Výzdvih však nebol rovnomerný. V období menších prestávok potok Belina ukladal štrky a piesky. V súčasnosti zvyšky takýchto štrkov na tzv. riečnych terasách môžeme nájsť na ľavom brehu potoka nad Fiľakovskými Biskupicami a ojedinele aj nad Fiľakovom.

V starších štvrtohorách, pred cca 300-400 tisíc rokmi, vybuchli na území Cerovej vrchoviny posledné sopky. Hlboká zlomová línia smeru severozápad-juhovýchod, ktorá sa ťahá dolinou potoka Belina smerom na belinský hrebeň, umožnila výstup prehriatych bázických horninových hmôt z oblasti vrchného plášťa Zeme, ktoré pri styku s vodou v blízkosti povrchu prudko explodovali a na území dnešného Fiľakova vytvorili najmenej dva hlboké krátery. Dná kráterov ležali o niekoľko desiatok metrov nižšie od okolitého povrchu, preto sa v nich udržiavala voda v podobe kráterového jazera. Takéto typy kráterov sú označené ako maary. V okolí kráterov sa opakovanými erupciami ukladali drobné sopečné úlomky, tzv. lapily, ale aj väčšie vulkanické bomby. Z nich sa vytvoril tufový prstencový val. Potok Belina ich však postupne podrezával a odnášal. Z oboch kráterov zostali len zvyšky tufového valu, jeden na hradnom vrchu a druhý na Červenom vrchu.

Z náučného hľadiska je zvlášť hodnotný hradný vrch, kde bol v roku 2000 vybudovaný aj náučný chodník. Vo vnútri hradu sa pred nami odkrývajú vnútorné časti tufového valu, zvažujúce sa k pôvodnému kráteru. Výstavbou hradu odrezané steny nám prezrádzajú búrlivé udalosti sopečnej aktivity. Môžeme tu pozorovať okolo 15-20° sklon tufových vrstiev k juhozápadu až západu, inde aj k severozápadu. Točia sa teda v tvare poloblúka k západu, podľa čoho môžeme usudzovať, že centrum krátera ležalo západne od hradného vrchu.